Čo je tajomstvom fungujúceho vzťahu?

Čím to je, že v minulosti spolu manželia vydržali spolu celý život? Dnes sa stačí poobzerať okolo seba a každý druhý pár je rozvedený, partneri sa schádzajú a rozchádzajú na počkanie, akoby láska strácala svoju hodnotu. Pritom všetko je o správnej komunikácii. A práve o komunikácii v partnerstve sme sa porozprávali s uznávaným nemeckým mysliteľom a liečiteľom Eckardom Strohmom.

 

Rozhovor s Eckardom Strohmom v januárovom vydaní časopisu Balans

Hovorí sa, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše, prečo sú medzi nami také veľké rozdiely?

Pretože máme rôzne skúsenosti a v praveku sme mali rôzne úlohy, takže naše mozgy sa vyvinuli inak. Ženy v pravekých časoch zbierali orechy a jahody, boli často donútené medzi sebou komunikovať. Jedna druhej radila, kde nájde bylinky, kde nájde najlepšie lesné plody, orechy. Muži chodili na lov, museli byť na rozdiel od žien ticho, aby nevyplašili zver, lebo inak by zostali o hlade. Naučili sa komunikovať posunkami, gestami a nemajú potrebu vyjadrovať to slovne. To platí aj dnes, ženy rozprávajú viac a muži menej, to vedie k mnohým problémom.

 

Je potrebné, aby nám partner vyznával lásku, hovoril ľúbim ťa, milujem ťa?

Samozrejme, najdôležitejšie je tým žiť, ale je pekné počuť to od človeka, ktorého tiež milujem. Je možné, že tá druhá strana sa nenaučila svoje city prejavovať. Ide o to, ako bol partner vychovávaný v detstve alebo či vôbec nedokáže prejaviť svoje city a na tom treba pracovať.

 

Prečo v partnerstve po čase vyhasína vášeň?

Pretože ju vytlačí všednosť bežných dní a odrazu už nemáme priestor pre toho druhého. Ľudia si na to neurobia miesto. Na všetko si počas bežných dní dokážeme vymedziť čas – na nakupovanie, pranie, upratovanie, každý má svoje povolanie, v ktorom dodržiava nejaké termíny, ale nikde nemáme napísaný a vymedzený čas pre svojho partnera. A to je chyba. Mali by sme sa na vzťah pozrieť ako na kvet. Ten potrebuje svetlo a vodu, a aby sa oň niekto staral. Rovnaké je to aj so vzťahom. Potrebuje sa rozvíjať a dostávať neustálu starostlivosť. Nepomôže si naň spomenúť len občas, keď už sa niečo deje alebo máme problém. Vzťah treba plánovať, povedať si, kedy budúci týždeň máme na seba čas, napr. budúci týždeň v stredu. A treba to aj dodržať, nie to zrušiť ako niečo, čo nie je také dôležité ako termín v práci. Celé tajomstvo fungujúceho vzťahu nie je o tom, čo spolu robíme, ale že to tvoríme spolu, že spolu trávime čas. Keď to človek berie vážne, vzťah sa rozvíja aj po rokoch spolužitia.

Keď som pracoval ako kouč, jeden koncern si ma objednal na riešenie problémov so svojimi ľuďmi. Boli to poisťováci a dostal som najhoršiu skupinu, ktorej sa v práci najmenej darilo. Prvé, čo som spravil bolo, že som si pozval na stretnutie partnerky, manželky a priateľky mužov, ktorých mi pridelili v tíme. Všetky boli prekvapené, čo od nich chcem. Poprosil som ich, aby mi povedali, čo ich trápi, keďže viem, že povolanie ich mužov prináša problémy v partnerstve. Hlavný problém všetkých žien bolo to, že ich partneri vôbec nemajú čas na ne a na rodinu. Odporučil som im, aby odteraz trvali na tom, že si pre seba vymedzia jeden pevný termín v týždni. Aj mužom som odporučil, aby týždenne dodržiavali jeden termín pre rodinu. O mesiac bola táto skupina najúspešnejšia. Muži boli spokojní, lebo mali doma spokojnú manželku, ktorá keďže vedela, že budú spolu určitý čas, dokázala lepšie tolerovať iné dni, keď partner potreboval zostať v práci. To bolo celé tajomstvo. Muži mali pocit, že nie sú pod tlakom a môžu pracovať. Aj toto je dôkaz toho, že je naozaj veľmi dôležité, vyhradiť si aj termíny pre partnera či rodinu.

 

Čo robiť, keď partner so mnou nehovorí?

Sú situácie, keď chce partner potrestať toho druhého tým, že s ním nehovorí. Vtedy je dobré vedieť, prečo sa partner hnevá, a keď v tej chvíli o tom nechce alebo nedokáže hovoriť, dať mu do ruky papier a pero, aby napísal, prečo to robí. Lebo je nespravodlivé trestať toho druhého, keď nevie za čo a nemôže to teda ani odčiniť. Keď človek nevie, o čo ide, nedokáže svoje správanie zmeniť. A možno ten druhý reaguje tichom z iných dôvodov, možno sa niečo dozvedel od niekoho iného, čo sa ho dotklo a pritom to vôbec nemusí byť pravda. Vtedy je dobré sa na rovinu spýtať partnera, ako sa to stalo naozaj. A potom si vytvoriť vlastný názor na vec. Keď zastavím komunikáciu, to je najväčšia hlúposť, akú môžem urobiť, pretože z toho nevychádza žiadne riešenie. Potrestať druhého nevedie k riešeniu, riešením je len komunikácia s partnerom.

 

Existujú nejaké pravidlá pre hádanie sa partnerov?

Najlepšie je vôbec sa nehádať, ale ľudia robia v hádkach tie isté chyby. Vždy na začiatku je útok, potom je niečo emocionálne, ktoré zmení náš pohľad a začneme konať len pod vplyvom emócií. Stačí, že sa nám krvný tlak zvýši o 10 bodov a konáme už len emocionálne, vypíname racionálne zmýšľanie. Ďalšou chybou je hádzanie viny na toho druhého. Hádku zhoršuje aj to, keď   nepočúvame partnera a nedáme tomu druhému možnosť argumentovať.

 

Je dobré hovoriť partnerovi pravdu zakaždým?

V každom prípade by mal byť človek otvorený a pravdivý. Zo skúseností však môžem tvrdiť, že môže nastať situácia, kde je lepšie nepovedať partnerovi pravdu, prípadne nepovedať nič. Napríklad ak niekto mal jednonočnú známosť, no uvedomí si, že urobil chybu a dá si predsavzatie, že sa mu to už nikdy nestane. Keby to povedal partnerovi, mohlo by im to celkom pokaziť vzťah napriek tomu, že ten človek možno ani nechcel, možno vypil veľa alkoholu. Vtedy je lepšie o tomto pochybení mlčať. Bola to jednorazová chyba, ktorá by mohla zničiť vzťah.

 

Čo robiť, keď partner bezdôvodne žiarli?

Keď niekoho milujeme, je normálne, že v istej miere naňho žiarlime. Ale keď žiarlivosť prejde určitú hranicu a už to narúša vzťah, ten človek by mal absolvovať nejakú terapiu. Myslím si, že tam by si partner mal určiť nejakú hranicu, ktorú ten druhý nemôže prekročiť. Povedať si: „Buď s tým budeš niečo robiť, alebo potom budeš mať naozaj dôvod na žiarlivosť, pretože ma stratíš. A keď to nechceš, choď na terapiu.“ V tomto prípade by som radšej ako psychoterapiu odporučil hypnózu/hypnoterapiu, pretože je omnoho rýchlejšia. Hovorí sa, že na hypnózu potrebujete desatinu času oproti psychoterapii. Keď ide o skutočnú medicínsku hypnózu.

 

Myslím si, že na Slovensku majú ľudia stále akýsi rešpekt, možno strach z hypnózy. Majú pocit, že ich môže preprogramovať…

To súvisí s nevedomosťou. V hypnóze totiž platia pravidlá, že ten, kto je v hypnóze, neurobí nič, čo

by jemu samému škodilo. Neurobí ani nič, čo by uškodilo niekomu inému, neurobí nič, čo je protizákonné ani niečo, čo je proti morálke. Takto sa teda nedá nikoho preprogramovať. V USA bolo urobených veľa štúdií na túto tému. V sedemdesiatych rokoch bola štúdia, v ktorej uviedli do hypnózy prostitútky a prikázali im vyspať sa s mužom, ktorého nepoznali. Všetky sa prebrali z hypnózy, ich podvedomie povedalo, že to je nemorálne a to neurobia. To znamená, že

v hypnóze človek neurobí to, čo by v bdelom stave nechcel. Ak by niekoho zhypnotizovali a prikázali mu napríklad vylúpiť banku, neurobil by to. Takto to nefunguje. To je raport medzi hypnotizérom a hypnotizovaným a táto „šnúra“ sa okamžite preruší. Toto väčšinou ľudia nevedia. Hypnóza je najrýchlejšia metóda, ktorou sa dajú riešiť zaužívané vzorce nášho podvedomia.

V detstve sme si nabrali nejaké programy, formy správania. Keď sa vedome alebo nevedome stlačí „gombík“ tohto vštepeného programu, začneme si ho uvedomovať, tak ako na začiatku. Cieľom hypnózy je neutralizovať programy. Takéto programy/zlé vzorce máme nielen pre strachy a psychické správanie, ale vychádza z nich aj mnoho ochorení. Pretože podvedomie má nejaký problém a vie, že ho musí nejakým spôsobom vyriešiť. A takýmto spôsobom môžem na ten problém poukázať – nazývame to orgánovými symptómami, alebo aj orgánovou rečou. Podľa toho, čo nie je v poriadku sa dá pozrieť na to, aký máme psychický problém. Ak sa zveríte do rúk kvalifikovaného hypnoterapeuta zvyčajne stačí 10 sedení, kým sa zbavíte problému.

 

Čo má robiť žena, ktorá si dlhodobo nevie nájsť partnera alebo naopak, ak má tento problém muž?

K tomuto vám poviem jeden skutočný príbeh. Keď som ešte pracoval ako zamestnanec, mal som kolegyňu, ktorá bola v tom čase 36.-krát vydatá. To nie je vtip. Práve sa zase rozvádzala. Rozviedli ju a o tri mesiace sa vydala za môjho kolegu. To tiež vydržalo len 3 mesiace. Keď sme sa o tom rozprávali, povedala mi: „Nechápem to. Vždy stretnem tých nesprávnych mužov. Vôbec neviem prečo.“ Vtedy som jej povedal: „Predstav si, že sa otvoria dvere a ty vojdeš dovnútra. Muži vidia peknú, elegantnú, sebavedomú, sebestačnú a veľmi úspešnú ženu. Muži sa napnú, ty sa rozhliadneš, pozrieš na niekoho, kto sa ti páči a pomyslíš si: „Á, to je silný muž! Ten by mohol byť ten pravý. O toho sa môžem oprieť, ten sa o mňa dobre postará.“ A muž si myslí: „Á, super žena, o tú sa budem môcť oprieť, u tej mi bude dobre.“ Potom sa zoberiete a chcete sa jeden o druhého oprieť. No nevydrží to ani jedna strana. Tvoj problém je, že stále niečo hráš. Neukazuješ to, čo v skutočnosti si, kto si a aká si. Mala by si vyžarovať to, že chceš silného muža, o ktorého sa môžem oprieť. Vždy si priťahuješ mužov, ktorí to však neunesú. Pochopila, čo jej hovorím. Dokázala zmeniť svoje správanie, začala ukazovať aj svoje slabiny a za pol roka spoznala nového muža, za ktorého sa vydala a ich vzťah konečne fungoval.

Je veľký problém, že ľudia, ktorí hľadajú partnera, sa hrajú na niečo, čo nie sú a vlastne vôbec nemajú predstavu o tom, čo vlastne chcú. Ako keby som chcel ísť do obchodu a bez toho, aby som vedel čo chcem, som prišiel k ovociu a povedal by som si: „Dnes majú pekné jablká, tak si kúpim jablko. Ale v podstate som chcel urobiť hruškovú tortu. Musím vedieť, čo vlastne chcem. Ak chcem jablkovú štrúdľu, potrebujem jablká, ak hruškovú tortu, potrebujem hrušky. A nie sa pozerať, čo mi je k dispozícii. Rovnako to platí aj pri výbere partnera. Najdôležitejším predpokladom pre nájdenie partnera je byť sám sebou. Musí mi byť jasné, čo chcem a čo nechcem. Potom to bude fungovať.

 

Často sa stáva, že si žena hľadá stále zlých partnerov, ktorí ju buď psychicky alebo fyzicky týrajú. Ako sa vymaniť z tohto začarovaného kruhu?

To je určitý vzorec, ktorí žena nasleduje. Z psychológie vieme, že ženy si vyhľadávajú mužov, ktorí sú ako ich otec a muži si zase, obrazne povedané, vyhľadávajú ženy na obraz svojej matky. Komické na tom je, že ženy, ktoré mali násilného otca, si vyhľadávajú aj násilníckych partnerov. Prečo? Ako dieťa zažili násilného otca, prežili situácie, v ktorých cítili, že s nimi bolo nespravodlivo zaobchádzané. V podvedomí sa im potom vynorí otázka prečo. Prečo so mnou takto nespravodlivo zaobchádzajú? Podvedomie na to chce poznať odpoveď, ale nenájde ju. Potom príde pseudologika podvedomia a povie, že to musím zažiť ešte raz. Tak si nevedomky nájdem muža, ktorý je ako môj otec. A podvedomie ženy si hovorí: keď to zažijem, možno konečne pochopím prečo. No celé sa to zacyklí, pretože nenájdem riešenie.

Je nespravodlivé trestať toho druhého, keď nevie za čo a nemôže to teda ani odčiniť.
Ľudia, ktorí hľadajú partnera, sa hrajú na niečo, čo nie sú a vôbec nemajú predstavu o tom, čo vlastne chcú.

 

Terapia hypnózou vedie späť k otcovi, aby to podvedomie pochopilo, že to so samotnou ženou nemá nič spoločné. A keď sa toto spojenie preruší, už nie je nutné, aby som si hľadala násilného muža. Sám človek sa však nedokáže vymaniť z tohto cyklu. Pretože ja nemôžem vedome ovplyvniť svoje povedomie a povedať mu, že toto už nemá robiť. Tam treba profesionálnu pomoc, ktorá naozaj zaberie. Počas terapie podvedomie okamžite pochopí, že to bolo zlé (možno radšej napísať nesprávne). Podvedomie si povie, že tu spravilo chybu a musí to napraviť. To isté platí aj pre mužov so vzorcom svojej matky. Často sa v týchto cykloch pokračuje cez vlastné deti. To sú celé generácie, ktoré majú takýto problém.

 

Čo je naozaj dôvod na rozchod, ukončenie vzťahu?

Jedna pani ku mne prišla na terapiu. Priviezol ju jej manžel, ktorý sa šiel zatiaľ poprechádzať. Povedala mi, že v podstate ten problém, ktorý má, je jej muž. Prečo? Pretože ju neberie vážne, robí si veci len po svojom a postupne mi porozprávala veľa vecí, ktoré ju v ich vzťahu trápia. Na konci som jej povedal: „Musíte sa rozhodnúť. Milujete ho alebo nie? Keď ho milujete, môžete s ním žiť bez toho, aby ste sa sťažovali? Alebo ak poviete nie, neostáva vám nič iné, iba rozchod.“ A ona odpovedala: „Nie, ja ho milujem, takže som pripravená naučiť sa s tým žiť.“ Rozlúčili sme sa, otvoril som dvere a za nimi stál jej manžel. On sa síce chcel ísť prechádzať, ale vonku začalo pršať a tak sa vrátil a všetko, o čom sme sa s jeho manželkou rozprávali, počul. To bolo prvýkrát počas ich 20-ročného manželstva, keď manželku počul hovoriť otvorene o tom, čo ju trápi. Myslím, že niekto tam hore im pomáhal, on totiž počul aj to, keď povedala, že ho miluje a je ochotná s ním žiť napriek všetkému. To bolo preňho podstatné a vďaka tejto príhode svoje správanie úplne zmenil.

A čo je definitívnou bodkou za vzťahom? Keď jeden druhému dokáže do očí povedať: „Už ťa nemám rád, nemilujem ťa.“ Všetko ostatné sa dá vyriešiť správnou komunikáciou. No ak tam nie je láska, nie je na čom stavať. Inak sa to vždy dá opraviť.

 

Katarína Olejárová